História spojenej školy Pavla Sabadoša internátnej
Náš
ústav sa zakladá až v roku 1905
Rozdiel
medzi I. bratislavským ústavom a tým našim vyplýval nielen z veľkého časového
odstupu, ale aj z toho, že kým I. udržiaval Mestský spolok pre pečlivosť o
chudobných, teda fungoval v dôsledku čisto charitatívnej starostlivosti, náš
čo i využil fond pre hluchonemých z milodarov bratislavských občanov, bol
založený na podnet uhorskej vlády v kooperácii s Mestským zastupiteľstvom,
za organizačnej spolupráce štátnych učiteľských ústavov, ale najmä Vacovského
ústavu pre hluchonemých, ktorý bol dokonca Ministerstvom školstva uhorskej
vlády poverený jednať s mestom v tejto záležitosti ešte roku 1891.
Pri
našom ústave sa mesto zaväzuje postarať o umiestnenie, zariadenie, udržiavanie
a krytie vecných výdavkov, kým samotná vláda prispieva k úhrade osobných nákladov.
Zároveň berie do svojej právomoci menovanie riaditeľov, to znamená, že berie
na seba zodpovednosť za organizačnú, odbornú i ideovú stránku výuky.
Prvý
riaditeľ: Koloman Hercsuth (1905) z Kremnice, druhý: Dr. Károly Bihary (1906)
z Vacova, tretí: Ferenc Deschensky (1908), za ktorého bola postavená nová
účelová školská budova v Bratislave na Torokovej ulici.
Po prevrate
nastupuje Felix Hlobil (1919) z Valašského Meziříčí, ktorý začína ako prvý
v školskom roku 1919/20 s vyučovaním slovenského jazyka.
Za I. svetovej
vojny sa vyučovalo v náhradných priestoroch, pretože v novostavbe zriadili
vojenskú nemocnicu. Keď sme po roku 1918 začali s československou štátnosťou,
zdalo sa, že podmienky by sa mohli skonsolidovať. Ale po krátkom medziobdobí
zdanlivého zlepšenia sa stal pravý opak. Mesto predáva účelovú novostavbu
na Torokovej ulici štátu a ústav sa s celým inventárom, riaditeľom, učiteľským
zborom i žiakmi presťahuje roku 1921 do Dubnice nad Váhom. Riaditeľom dubnického
ústavu sa stal Felix Hlobil (1921).
Nový
dubnický riaditeľ, Viliam Gaňo (1927), definitívny odborný učiteľ z Komárna,
pokračuje v márnom úsilí svojho predchodcu (od roku 1926 do roku 1933). Roku
1930 vydáva v Českých Budějoviciach vlastným nákladom útlu publikáciu „Dvadsaťpäť
rokov dubnického ústavu pre hluchonemých“, plnú lamentácií na neudržateľné
pomery a naliehavých až zúfalých prosieb na nadriadené orgány, ktoré však
nikdy vtedajšia vláda nesplnila. Ukazuje sa, že medzi bohatými a postihnutými
je priepasť, ktorú ani teória Masarykových „ideálu humanitných“ nie je schopná
prekonať. Napokon sa dubnické provizórium rieši presťahovaním do Prešova roku
1942.
Riaditeľom
sa stáva Pavol Bysterský. A tu opäť pokračuje odysea po starých budovách až
dovtedy, kým sa postupne nevytvoria ekonomické predpoklady pre materiálové
zabezpečenie aj špeciálnej výuky. No aj tak bolo potrebné vynaložiť veľké
úsilie, aby v čase prudkej industrializácie pojali do plánu novostavbu takejto
školy.
Po Pavlovi
Bysterskom preberá riaditeľskú funkciu roku 1958 Pavol Sabadoš. V tom čase
sa začínajú rodiť plány nových učebníc a logopedická služba, všetko to je
zamerané na budúcnosť výchovno-vzdelávacieho procesu nepočujúceho dieťaťa.
Ktoré
problémy dominovali vo vtedajšej historickej etape našej školy, na akej úrovni
a s akým úspechom sa riešili? Boli to predovšetkým:
1.otázky správnej
diferenciácie podľa typu defektu a z nej vyplývajúcej selekcie detí pre konkrétny
typ zariadenia
2.problémy naliehavého
riešenia absolútneho nedostatku špeciálnych učebníc a vytvárania koncepcie
pre ich tvorbu
3.problémy koncepcie
rozvíjania reči ako hlavného činiteľa, podmieňujúceho rozvoj psychiky nepočujúceho
dieťaťa a tým i jeho rehabilitáciu a sociálnu adaptáciu
4.problémy perspektívneho
zabezpečovania kvalifikovaných kádrov.
Naše
prešovské pracovisko si otázky diferenciácie a selekcie podľa typu sluchovej
poruchy riešilo svojsky, na vtedajšie obdobie veľmi progresívne, v tímovej
spolupráci so zdravotníctvom. Už v roku 1950 sa zakladá pri Ústave národného
zdravia (ÚNZ) logopedická poradňa pre potreby mládeže s chybami sluchu, ktorá
je zabezpečovaná krčným oddelením, primárom ktorého bol MUDr. Andrej Čisárik
a zo strany školstva logopédom Pavlom Sabadošom, odborným učiteľom pre hluchonemých.
Poradňa sa postupne stala krajským odborným strediskom bývalého Prešovského
kraja v starostlivosti o deti s chybami sluchu a skoro po celé dve desaťročia
fungovala aj ako diagnostické stredisko nepočujúcich detí, teda ako jeden
z hlavných článkov selekcie pre našu materskú školu. Takže bez formalít a
prelongovaného čakania sa deti zaškoľovali na potrebne 5-mesačné až 1-ročné
pedagogické pozorovanie a až po odbornom lekárskom vyšetrení prešli zatrieďovacím
pokračovaním. Ale ani tento postup ešte neznamenal definitívne stanovisko.
V prípade, že v ďalšom pedagogickom pôsobení sa preukázala nedoslýchavosť,
selekcia sa upresnila a dieťa sa po dohode a preverení levočskou školou pre
nedoslýchavých dostalo na správne miesto.
Bod
Tu
by sme sa chceli dotknúť aspoň letmo ďalšej tradície, ktorá pretrváva a rozvíja
sa na našej škole o ďalšie príbuzné prvky. Je to výchova reči pomocou sluchu.
Prvé pokusy zaznamenáva školská kronika roku 1957. Vznikali na základe poznatkov
maďarského profesora Barcziho. Experimentujúci tím pozostával z jadra Pavol
Sabadoš, Jozef Tvrdý, Mária Majerčáková, Anna Trojanovská, na ktoré sa v priebehu
ďalších rokov „nabaľovali“ všetci pedagógovia. V tom čase bola výchova reči
pomocou sluchu záležitosťou bežnou, celoškolskou, na ktorej spočíva rytmus
reči a jej zrozumiteľnosť vo všetkých vyučovacích predmetoch. Má vypracovanú
metodiku, ktorá podporuje všetky zložky budovania jazyka - tak gramatickú,
významovú, obsahovú, vetné modely, uplatňuje melodické faktory reči, ba pomáha
i diferenciácii foném v rámci logopedickej starostlivosti.
K
skvalitneniu výuky reči nepočujúcich žiakov v celoštátnom merítku prispela
aj práca Pavla Sabadoša „Gramatická výstavba reči hluchonemých detí“, ktorú
napísal v roku 1955. V tejto práci podrobne rozpracoval postup učiteľa pri
vyučovaní reči u nepočujúcich a použil vlastné skúsenosti z praxe s nepočujúcimi
žiakmi. Túto prácu Štátny pedagogický ústav v Bratislave odporučil pre všetky
základné školy nášho typu.
V
záujme modernizácie výchovno-vzdelávacieho procesu sa mobilizujú i ďalšie
rezervy, napríklad v oblasti individuálnej starostlivosti o zaostávajúcich
žiakov pomocou rehabilitačných programov. Ale zároveň sa ukazuje i potreba
individuálnej starostlivosti o nadaných žiakov, aby ich ďalšie štúdium na
špeciálnej strednej škole odevnej s maturitou nebolo natoľko ojedinelé, čo
aj tu pri samotnej voľbe povolania dominuje u dieťaťa psychická zložka profesionálnych
záujmov. Škola vlastnila 20 miestny autobus. Skvalitňuje sa metodická príprava
autobusových akcií za cieľom spájanie školy so životom a zlepšovania profesionálnej
orientácie žiakov najvyšších ročníkov. Je nutné zmieniť sa i o programových
prvkoch vyučovania a ich využívaní v rámci testovacích metód ako súčasti hodnotenia
vedomostí, analýzy chýb i pozitívnych kvalít v záujme špeciálnopedagogickej
diagnostiky.
Veľmi
výrazne sa ukazovala potreba zjednocovania pedagogickej súčinnosti učiteľa
a vychovávateľa. Na odborných seminároch ako aj v rôznych zborníkoch do ktorých
prispievali naši učitelia a vychovávatelia prezentovali sa rôzne formy nadväznosti,
priame i nepriame, činnosti riadené, organizované i voľné. Z dielne našej
školy boli autorsky zhotovené, na odborných vedeckých konferenciách prednesené
a na vydanie odporúčané tieto zborníky:
1.r.
1975: Mimotriedna výchovná činnosť v celodennom systéme komunistickej výchovy
v špeciálnych školách
2.r.
1979: Komplexná starostlivosť o hluchonemé dieťa predškolského veku
3.r.
1981: Špeciálna pedagogika - II. O rytmicko-pohybovej výchove
4.r.
1985: Súčasný stav a perspektívy rozvíjanie reči a myslenia nepočujúcich a
detí so zvyškami sluchu
V
tomto období PhDr. Pavol Sabadoš je ocenený titulom „Vzorný učiteľ“ (1956)
a nositeľom štátneho vyznamenania „Za vynikajúcu prácu“ (1979). Na našej škole
boli dvaja učitelia a dve vychovávateľky za svoju tvorivú prácu s nepočujúcimi
žiakmi ocenení titulom „Vzorný učiteľ“. Pri príležitosti Dňa učiteľov to bola
Ernestína Sukovská (1967), Alica Sklenková (1971), Anna Trojanovská (1975)
a Danuše Firicová (1980).
Naša
materská škola, osnovaná na základe kontaktov a vplyvov materskej školy pre
počujúce deti, prehĺbila formy svojej práce, nadviazala kontakty so zdravotníctvom
v styčných otázkach hluchoty a zlepšili sa ich kontakty so psychológmi, k
čomu nám poslúžila pôda vedeckých seminárov, poriadaných i pri ďalších témach
v spolupráci s Východoslovenskou odbočkou Slovenskej pedagogickej spoločnosti
pri Slovenskej akadémii vied v Prešove (SAV), so sekciou špeciálnej pedagogiky
Slovenskej pedagogickej spoločnosti pri SAV, Krajským pedagogickým ústavom
v Prešove (KPÚ) a Katedrou pedagogiky FF UPJŠ v Prešove.
V
rokoch 1983 - 1991 školu viedol PaedDr. František Dancák, dlhoročný učiteľ
tejto školy. V tomto období bol rozvoj školy zabezpečovaný skvalitňovaním
materiálových podmienok pre výchovno-vzdelávací proces, ako aj modernizáciou
metód a metodických postupov pri výchove a vyučovaní sluchovo postihnutých
žiakov. Popri modernizácii vybavenia internátnej časti školy, priebežne boli
doplňované učebné pomôcky, najmä trojrozmerné, pre jednotlivé vyučovacie predmety,
vrátane didaktickej techniky. Na tom základe bolo možné modernizovať aj metodiku
vyučovania. Napríklad zavedenie mikropočítačovej techniky umožnilo využívanie
špecifických mikropočítačových programov pri vyučovaní. Celoštátne sa riešil
nový obsah vyučovania matematiky. Zabezpečenie ďalších kolektívnych načúvacích
prístrojov, ako aj vybavenie všetkých žiakov individuálnymi načúvacími aparátmi
umožnilo skvalitňovať využívanie sluchového vnímania v procese tvorenia a
rozvíjania reči.
Zabezpečeniu
komplexnej starostlivosti o sluchovo postihnuté dieťa v podmienkach školy
prispelo zriadenie pracoviska školského psychológa, operátora audiovizuálnej
techniky ako aj zriadenie ambulancie pre odborného lekára - foniatra, ktorý
jeden deň v týždni zabezpečoval odbornú lekársku starostlivosť. Pravidelné
využívanie kúpaliska, školského autobusu, tematických vychádzok, účasť našich
žiakov na športových podujatiach v integrácii s počujúcimi žiakmi, celoškolské
kultúrno-spoločenské podujatia, súťaže, hry, umožňovali rozširovať životné
skúsenosti žiakov, rozvíjať rečové zručnosti a obohacovať tak aj citový rozvoj
osobnosti nepočujúcich detí.
Od
roku 1991 - 2000 školu viedol Mgr. Vladimír Kohút. Nastúpil do funkcie riaditeľa
v doslova revolučnej premene našej spoločnosti. V tejto, hlavne pre školstvo
neľahkej dobe, pokračuje modernizácia výchovno-vzdelávacieho procesu sluchovo
postihnutých žiakov. K zariadeniu v šiestich triedach pribudli farebné televízne
prijímače a videorekordéry.
Škola
vlastní aj videokameru, pomocou ktorej sú natáčané videozáznamy z rôznych
celoškolských akcií, činností žiakov, začínajú sa natáčať aj jednotlivé učiace
celky. V troch triedach materskej školy bol televízny prijímač. Pre skvalitnenie
činnosti tak vo vyučovacom ako aj v mimovyučovacom čase boli zriadené a zariadené
odborné miestnosti. Konkrétne: miestnosť na rytmicko-pohybovú výchovu, posilovňa,
školský logopedický kabinet, audiologický kabinet na vyšetrenie sluchu našich
detí s využitím počítačovej techniky.
V
roku 1992 bola zriadená Špeciálno-pedagogická poradňa s pôsobnosťou v rámci
celého východoslovenského regiónu, ktorej náplňou je riešenie sluchových a
rečových porúch detí, odborno-metodická pomoc týmto deťom, ktoré sú v rodinnej
starostlivosti ako aj odborno-metodická pomoc materským školám bežného typu,
v ktorých sú sluchovo postihnuté deti umiestnené. Toto všetko si vyžiadalo
a ešte stále vyžaduje nie málo finančných prostriedkov a veľa ľudskej práce.
Vďaka Nadácii priateľov sluchovo postihnutých detí, sponzorom, ale hlavne
všetkým zamestnancom tejto školy sa nám darí udržiavať naše zariadenia (interiér
a exteriér) na požadovanej úrovni aj v tejto ekonomicky veľmi zložitej dobe.
Odborný
rast našich pedagogických zamestnancov bol zabezpečovaný okrem iných akcií
aj poznatkami z odborných seminárov, konaných v zahraničných centrách vzdelávania
sluchovo postihnutých v Berlíne, v Mníchove a v stredisku Van Udena v Holandsku.
Treba tiež pripomenúť návštevu špeciálnych pedagógov - surdopédov z litovského
Kaunasu, s ktorými sme si vymenili skúsenosti z výchovno-vzdelávacieho procesu.
V
celoštátnom merítku získavanie odborné poznatky na surdopedagogických dňoch,
ktoré sa konali v Lučenci, Kremnici, Bratislave, Levoči a v Prešove.
Na
škole tvorivo pracovala skupina učiteľov - autorov učebníc pre nepočujúcich
žiakov. O tom, že pracovali veľmi dobre svedčí okrem iného aj to, že jedného
z nich pri príležitosti Dňa učiteľov pozval pán prezident Václav Havel na
Pražský hrad. Bol to Mgr. Vladimír Kohút, ktorému minister školstva, mládeže
a športu SR roku 1992 udelil „Cenu ministra“ za dlhoročnú pedagogickú činnosť
a vypracovanie učebníc pre sluchovo postihnuté deti.
Svoje
odborné poznatky z pedagogickej činnosti so sluchovo postihnutými deťmi spracoval
Mgr. Peter Borovský na tému Využitie posunkov vo vyučovacom procese sluchovo
postihnutých. S touto prácou obsadil l. miesto v krajskom kole pedagogického
čítania v roku 1995.
Aj
týždenné výmenné pobyty žiakov a zamestnancov školy v zahraničí prispievajú
k vzájomnému obohacovaniu sa o nové vedomosti, poznatky a zážitky. Konkrétne
ide o mestá: Vác v Maďarsku a Bydgoszcz v Poľsku. Tiež pobyty v škole v prírode
obohacujú žiakov o nové cenné poznatky zo života a prírody.
Svoje
vedomosti a zručnosti majú možnosť žiaci rozvíjať v bohatej krúžkovej činnosti,
pre ktorú sa nám darí, aj keď nie veľmi úspešne, získavať pracovníkov aj mimo
našej školy. Výsledky krúžkovej činnosti žiaci každoročne prezentujú na záujmovo-umeleckej
činnosti, kde sa umiestňujú na popredných miestach v celoslovenskom merítku.
Úspešná
bola aj spolupráca našich žiakov so známou tanečnou skupinou FORTE. Moderné
tance v podaní počujúcich žiakov spolu s našimi mali veľký úspech. Naši žiaci
s kultúrnym programom sa prezentujú na rôznych spoločenských akciách v meste.
Pre
harmonický rozvoj osobnosti je dôležité rozvíjať nielen ducha, ale aj telo.
Preto je na škole bohatá športová činnosť. Podobne ako v kultúrnej oblasti,
aj v športovej sa naši žiaci zúčastňujú rôznych súťaží so svojimi počujúcimi
vrstovníkmi v regionálnom merítku a väčšinou končia na popredných miestach.
Prostredníctvom športu nadväzujeme aj nové kontakty s okolitým svetom. Doposiaľ
sa u nás konal už 10. ročník Medzinárodného turnaja v minifutbale nepočujúcich
žiakov do 16 rokov. V doterajších ročníkoch sa na ňom zúčastnili nepočujúci
reprezentanti z Alžírska, Belgicka, Bulharska, Českej republiky, Dánska, Estónska,
Chorvátska, Izraela, Litvy, Maďarska, Poľska, Rakúska, Rumunska, Ruska, Slovinska,
Ukrajiny, USA a samozrejme aj reprezentanti Slovenska V kronike tejto školy
zostane aj zápis, že v roku 1999 sme boli usporiadateľmi 35. ročníka Celoštátnych
športových hier sluchovo postihnutých žiakov. Celý priebeh hier bol úspešný,
čo v tejto neľahkej finančnej situácií, aká v súčasnosti v školstve je, nebolo
až takou samozrejmosťou. Vyžiadalo si to nemálo diplomacie a organizačných
schopností všetkých zamestnancov školy.
Aj
kultúrno-výchovnej činnosti sme sa úspešne zhostili, keď v roku 1999 naša
škola usporiadala a zorganizovala 9. ročník celoštátneho kola Záujmovej umeleckej
činnosti (ZUČ), na ktorej sa zúčastnilo rekordných viac než 200 účastníkov.
Čo
sa týka medzinárodnej spolupráce, je tiež dobrá, veď v rokoch 1995 až 1999
našu školu pravidelne navštevoval generálny konzul Českej republiky Dr. Karel
Horák. Jeho návštevy nám pomohli udržiavať užšie kontakty so sesterskými školami
v Českej republike.
Veľmi
významná udalosť bola v roku 1998, keď našu školu navštívila prezidentka Svetovej
federácie nepočujúcich Liisa Kaupinen z Fínska so svojim sprievodom. Z nášho
pracoviska si odnášala len tie najlepšie dojmy. Podobnú vzácnu návštevu sme
mali o rok neskôr, keď nás navštívili zástupcovia byra Svetovej federácie
nepočujúcich (zástupcovia z Japonska, Kanady, USA, Austrálie, Ruska, Španielska,
Talianska, Českej republiky, Fínska a Švédska).
K
zlepšeniu a ozdraveniu životného prostredia prispela veľkou mierou plynofikácia
kotolne a školskej kuchyne na našej škole v roku 1998.
Od školského roku 2000/2001 má naša škola nového riaditeľa, ktorým je Mgr. Peter Borovský a od marca školského roku 2002/2003 je novou riaditeľkou prvá žena v histórii tejto školy - Mgr. Jana Kundráková – učiteľka na tejto škole. Začínajú sa potrebné rekonštrukcie fasád budov školy a iné väčšie, či menšie opravy vrámci príprav na oslavu 100. výročia školy v októbri 2005. Škola pri tejto príležitosti dostáva nový názov - Základná škola Pavla Sabadoša internátna Prešov.
Od novembra 2006 sa Základná škola Pavla Sabadoša internátna Prešov spája spolu so Stredným odborným učilišťom pre sluchovo postihnutých. Plný názov Spojenej školy od novembra 2006 je: Spojená škola Pavla Sabadoša internátna Prešov.
